Ciao Taliansko

Ligúria je jedným z najmenších talianskych regiónov. Rozprestiera sa pozdĺž pobrežia od hraníc s Francúzkom až po La Speziu. Pobrežie je dlhé 317 km a nájdete tu množstvo hlavne pieskových ale aj kamienkových pláží, malé zabudnuté dedinky ale aj veľké turistami obľúbené letoviská a samozrejme nesmiem zabudnúť na mesto Janov – významný taliansky prístav a rodisko Krištofa Kolomba. Z La Spezie sme ešte pokračovali kúsok na juh po pobreží až do Pisy, pozrieť sa na jeden z divov architektúry, šikmú vežu.
Začiatok: Menton (mesto ešte na francúzskej strane)
Koniec: Lucca
Dĺžka: 606 km
Trvanie: 10 dní
Celkové stúpanie: nie viac ako 2000 m

Užitočné info:

Doprava:
Cestu po Ligúrskom pobreží sme mali spojenú spolu s cestou po Azúrovom pobreží, takže v Mentone sme už mali v nohách niekoľko stoviek kilometrov. Cestu sme končili v Lucce odkiaľ nám išiel vlak do Bologne. Z Bologne do Viedne ide priamy nočný vlak ale taký, ktorý berie aj bicykle chodí len v sobotu. Lístky  si je potrebné kúpiť aspoň pár týždňov dopredu (nielen kvôli lepšej cene ale aj pre rezervovanie miesta na bicykle).

Ubytovanie:
Kempy na Ligúrskom pobreží nájdete skoro všade. Treba si ale pre istotu vždy zistiť dopredu, kde asi kempingy sú. Niekedy sa nám stalo, že v jednom meste ich bolo aj 5 a zas v druhom rovnako veľkom nebol ani jeden. Najlepšie vám poradia na turistických informáciách, kde vám dajú aj celú mapku pobrežia. Úroveň kempov bola super. V Taliansku skôr ako kempingy nájdete holiday parky, kde majú hlavne starší svoje „bungalovy“, v ktorých trávia celé leto. Inak väčšinou sa dá dohodnúť aj na malej zľave (sconto). Hlavne v kempingoch, ktoré sú mimo turisticky významných miest alebo niekde pánu Bohu za chrbtom, napr. na kopci, mimo mora...

Strava:
Jedlá ste tu mohli nájsť veľmi podobné ako boli aj na Azúrovom pobreží vo Francúzsku. Aj keď v Taliansku varia oveľa viac cestovinových jedál a pizzu, ktorú si tu kúpite na každom kroku. Ich ovocie a zelenina je tiež výborná. Taliani milujú paradajky, pestujú ich v každej záhradke, hlavne dužinatú odrodu býčie srdce, ktoré používajú do všetkých svojich omáčok. Apropo, paradajkové omáčky (pretlaky) majú v obchodoch svoj vlastný obrovský regál. Osvedčená značka obchodu Coop nás nesklamala ani cenovo ani kvalitou. Bohužiaľ talianske pečivo nám až tak nechutilo. Niektoré ich naturálne chleby boli akoby bez soli, čo sme nechápali. Najlepšie bolo vždy si kúpiť nejaké žemličky. Určite vyskúšajte pravú taliansku foccaciu – chlebovú placku. Môžete ju vyskúšať len potretú olejom, posypanú bylinkami alebo so slanikou, olivami, či plnenú. Nám najviac chutila práve plnená s mozzarelou a paradajkami.

Trasa:
Už na hraniciach sa napojíte na hlavnú cestu popri pobreží nazvanú Via Aruelia, ktorá vás zavedie až do Pisy. Kvalita talianskych ciest je miestami otrasná (hádam niekedy aj horšia ako u nás), bočný pruh pre cyklistov je vidno len málokde. Niekedy nás ale prekvapili peknou cyklotrasou, Jedna z takých bola vytvorená namiesto pôvodnej železničnej trate. Viedla mimo hlavnej cesty tesne popri pobreží. Takýto asi 30 km úsek sme si užili zo San Rema do mesta St. Lorenzo. Inak čo sa týka talianov ako vodičov je to nočná mora pre cyklistov. Jazdia neorganizovane, červenú veľmi radi ignorujú, prednosť na kruhovom objazde veľmi nepoznajú. Ešte horšie ako autá sú asi motorky, ktorých je tu neúrekom. Sú strašne hlučné a hrozne vrčia. Už po hodine po hlavnej ceste toho máte plné zuby. Najhoršie to bolo v Janove, kde premávka bola katastrofálna a my po prejdení tohto 30 km dlhého mesta sme odtiaľ vyšli čierny ako kominári.

Náročnosť:
Cesta až k mestečku Sestri Levante, niekoľko desiatok kilometrov za Janovom vedie po pobreží, kde si občas výdete nejaký ten kopček ale väčšinou nie viac ako 100 m.n.m. Od Sestri Levante cesta zatáča do vnútrozemia pretože pobrežie je príliš kopcovité a celé územie až po La Speziu tvorí národný park Cinque Terre. Ten sme si celý prešli ale peši pretože na bicykloch je to skoro nemožné. Z La Spezie je to už zase len po rovine až do Pisy.