4.deň - Niekde pred Atsuntou - Lúky pod Atsuntou
V noci trochu spŕchlo, našťastie len trochu lebo ktovie, akoby náš bivak zvládol väčší nápor dažďa. Pod Atsuntou sme sa osviežili v ľadovcovej rieke, ktorú bolo treba prebrodiť na druhú stranu, výšľap o skoro tisíc výškových metrov až do sedla bol náročný, ale zostup ešte horší. Našťastie ten zostup nebol taký dlhý...
Pohľad z miesta, kde sme bivakovali.
Dolu sú lúky, kde je krásny rovný pľac pre stany, na Atsuntu je to odtiaľto zhruba 6-7km.
Blížime sa k Atsunte, počasie ale nevyzeralo najlepšie.
Posledné brodenie rieky, tí na koňoch to mali ľahšie :).
Cesta na Atsuntu, najprv sa ide po lúke potom cik cak po rozdrvenej brydlici a nakoniec traverz k sedlu.
S nami stúpala do sedla aj skupina postarších Nemcov, ktorým ale batohy vyniesli kone cez sedlo na druhú stranu.
Zostup zo sedla nebol vôbec príjemný. Pod rozdrvenými skalami sa občas skrýval sneh a nepríjemne to kĺzalo.
Ani nie pol hodinu od nášho provizórneho tábora sme došli k vojenskej poľnej stanici. Trochu som sa cítila ako pri táborovej hre, kde sa na každom stanovišti musí splniť nejaká úloha a za to dostanete pečiatku alebo ďaľšiu indíciu. Našou úlohou bolo ukázať pas, prehodiť pár slov s vojakmi, zápis do knihy a môžeme pokračovať ďalej. Hneď z vojenskej stanice sa klesá opäť k rieke, kde na druhej strane sú lúky, kde sme pôvodne chceli prespať. Chodník k Atsunte ale vedie stále po našom brehu rieky a opäť je treba vyšľapať kus do kopca. Cestička nesklamala a znovu pár krát stúpa a klesá k rieke až sme sa dostali k brodu. Po ceste nás predbehli ešte kone naložené batohmi s gruzínčanom, čo na nás začal po nemecky. My že kam ide a on že predsa na Atsuntu. Nehcelo sa nám veriť, že s koňmi tam vylezie ale pri brode sme stretli skupinku Nemcov iba s batôžkami, ktorí tiež idú cez Atsuntu a že bagáž majú na koňoch. Koníkov nám bolo trochu ľúto, hlavne keď sme schádzali z Atsunty tak sme neverili že to mohli zísť aj z 5 batohmi priviazanými k sedlu.
Nuž ale najprv spestrenie v podobe prebrodenia ľadovcovej rieky. Rieka je asi 3 metre široká a tak nad kolená hlboká. Po prebrodení rieky sa ide ešte po kameňoch proti toku menšiho potoka a potom sa odbočuje doprava na lúku, odkiaľ už začína stúpanie.
Na druhej strane sme už opustili región Tušeti a sme v Khevsureti, tu je cestička značená červenou značkou.
Lúky pod Atsuntov a náš výhľad zo stanu, nie zlý čo? :)
Prameň - miesto spoločenského vyžitia :)
Údolie, ktorým sa stúpa k Atsunte je úplne napravo. Najprv sa ide po lúkach, kde by ste mali nájsť pekne vyšľapaný chodník. Polovica výstupu je potom po suťovom poli z rozsypanej brydlice. Voda sa dá nabrať, keď dôjdete k prvému kamennému poľu. Potom je voda až na druhej strane. Po suti sa stúpa cik cakom a na konci je pekný traverz až do sedla v 3430mnm. Zostup zo sedla bol náročný, nielenže je to strmé ale aj šmykľavé. Hlavne tá vrchná časť. Tu už moje obe kolená dosť protestovali a tento zostup bol pre mňa utrpením. Po asi hodine sme prišli konečne k lúkam. Tu sa už pri vode pásli vyčerpané kone, naši Nemci mali postavené stany trochu povyše vody. My sme si ich postavili, čo najbližšie k prameňu. Aj keď nebol to nijako výdatný prameň, z ktorého pili aj koníky, ale iná voda na okolí nie je a všetci sme z nej pili. Keď tak boli by sme na jednej lodi. Ale samozrejme nič nám z nej nebolo. Večer k nám občas prilietavali mraky. Niekedy sme sa ponorili do hmly, že nebolo vidieť ani na meter. Ale tak rýchlo ako prišli tak aj odišli a zas bolo krásne. Keďže sme stanovali asi v 2600 metroch tak väčšina oblakov sa aj tak držala v údolí a nám sa ponúkal neskutočný výhľad na celú tu krásnu hru prírody. Škoda len že večer už začalo prituhovať a my sme radšej zaliezli do tepla spacákov a nechali sa unášať únavou do ríše snov.
Profil výstupu na Atsuntu.
.jpg "S nami stúpala do sedla aj skupina postarších Nemcov, ktorým ale batohy vyniesli kone cez sedlo na druhú stranu.")
