Dnešných úmorných 120 km dalo zabrať ale aspoň sme sa dostali k Tallinnu. Kto by to povedal, že šliapanie po rovine vás tak vyčerpá.
.jpg "Musel sa odfotiť :).")
Musel sa odfotiť :).
.jpg)
"Rezidencie pri mori."
.jpg "Jeden mlyn po ceste do národného parku Lahemaa.")
Jeden mlyn po ceste do národného parku Lahemaa.
Piesočnatá pláž pri meste Vosu.
Ráno sme sa nejako nevedeli zobudiť. Pokým sme si všetko popratali už bolo 11 h. Vyrazili sme ako inak po rovine, koniec cesty v nedohľadne. Pred nami 13 km leží mesto Kunda, pre Slovákov vulgárny názov ale celkom výstižný. Kunda je väčšie (okolo 4000 obyvateľov) priemyselné mesto. Hneď na začiatku je „nádherná“ priemyselná zóna. Tu sme sa hneď zastavili v prvej reštaurácií. Zúfalo sme už potrebovali vodu. Pani mi veľmi ochotne naplnila všetky naše fľašky a tak sme mohli ísť ďalej. V centre dokonca nájdete aj supermarket, čo sme hneď využili na doplnenie zásob.
Kunda síce nie je veľké mesto ale aj tak sme sa z neho nevedeli dostať. Zastavili sme pri jednom aute a teta napriek tomu, že nevedela dobre po anglicky sa nám snažila vysvetliť, kde ako odbočiť. Nakoniec to vzdala a povedala, že nás dovedie na hlavnú cestu. A tak nakoniec sme aj my mali na chvíľu svoje vlastné sprievodné vozidlo.
Za mestom treba odbočiť opäť na cyklotrasu, ktorá vedie cez národný park Lahemaa. Je to oveľa príjemnejšia cesta ako tá po hlavnom ťahu na Tallinn. Cyklotrasa sa síce krúti po miestnych cestách ale vedie väčšinou cez les a tak ste chránený aspoň čiastočne proti vetru. Niekedy sa vám naskytne pohľad aj na more, ktoré ale s búrkovými oblakmi nad sebou nevyzerá veľmi prívetivo. Národný park Lahemaa, podľa nášho bedekra, patrí k najkásnejším miestam Estónska. Ale bohužiaľ naše slovenské národné parky sú 100 x krajšie ako bol tento. Z NP to bolo ešte úmorných 60 km do mesta Maarde (20 km od Tallinnu), kde sme dnes chceli zakempiť. Cesta rovná ako pravítko, na ktorej si cyklista len povzdichne, či sa vôbec hýbe, keď sa zákruta kdesi na obzore vôbec nepribližuje. V malej dedinke Kiiu, nie tak malej aby nemali obchod, sme si spravili prestávku na neskorý obed. Ešte sme mali pred sebou 30 km a ja som už teraz bola na pokraji so silami. Nakoniec sme sa do Maardu dostali o osmej večer a po prejdených 120 km úplne vyčerpaní. Mysleli sme, že tu nájdeme kemp ale miestny sa netvárili akoby o nejakom vedeli. Ďaľšiu noc bez sprchy som rázne odmietala. Našťastie nám poradili jeden hostel, hneď na začiatku Maardu – Eurohostel. Vlastná izba pre dvoch s kúpeľnou a WC nás vyšla 23 Eur. Taký drahší kemp na Azúrovom pobreží. Opäť sme si ľahli do postele až okolo polnoci a opäť bolo vonku ešte stále vidno. Potom sa človek o štvrtej ráno zobudí, že už ide vstávať, pozrie na hodinky a môže ešte zaľahnúť. Nejako sme si na to neustále svetlo nevedeli zvyknúť.
Kunda síce nie je veľké mesto ale aj tak sme sa z neho nevedeli dostať. Zastavili sme pri jednom aute a teta napriek tomu, že nevedela dobre po anglicky sa nám snažila vysvetliť, kde ako odbočiť. Nakoniec to vzdala a povedala, že nás dovedie na hlavnú cestu. A tak nakoniec sme aj my mali na chvíľu svoje vlastné sprievodné vozidlo.
Za mestom treba odbočiť opäť na cyklotrasu, ktorá vedie cez národný park Lahemaa. Je to oveľa príjemnejšia cesta ako tá po hlavnom ťahu na Tallinn. Cyklotrasa sa síce krúti po miestnych cestách ale vedie väčšinou cez les a tak ste chránený aspoň čiastočne proti vetru. Niekedy sa vám naskytne pohľad aj na more, ktoré ale s búrkovými oblakmi nad sebou nevyzerá veľmi prívetivo. Národný park Lahemaa, podľa nášho bedekra, patrí k najkásnejším miestam Estónska. Ale bohužiaľ naše slovenské národné parky sú 100 x krajšie ako bol tento. Z NP to bolo ešte úmorných 60 km do mesta Maarde (20 km od Tallinnu), kde sme dnes chceli zakempiť. Cesta rovná ako pravítko, na ktorej si cyklista len povzdichne, či sa vôbec hýbe, keď sa zákruta kdesi na obzore vôbec nepribližuje. V malej dedinke Kiiu, nie tak malej aby nemali obchod, sme si spravili prestávku na neskorý obed. Ešte sme mali pred sebou 30 km a ja som už teraz bola na pokraji so silami. Nakoniec sme sa do Maardu dostali o osmej večer a po prejdených 120 km úplne vyčerpaní. Mysleli sme, že tu nájdeme kemp ale miestny sa netvárili akoby o nejakom vedeli. Ďaľšiu noc bez sprchy som rázne odmietala. Našťastie nám poradili jeden hostel, hneď na začiatku Maardu – Eurohostel. Vlastná izba pre dvoch s kúpeľnou a WC nás vyšla 23 Eur. Taký drahší kemp na Azúrovom pobreží. Opäť sme si ľahli do postele až okolo polnoci a opäť bolo vonku ešte stále vidno. Potom sa človek o štvrtej ráno zobudí, že už ide vstávať, pozrie na hodinky a môže ešte zaľahnúť. Nejako sme si na to neustále svetlo nevedeli zvyknúť.